5. týždeň (13.10 - 19.10.2014)

Je nedeľa 19.10. a bezradne pozerám do prázdneho listu a uvažujem ako začať písať o ďalšom týždni v Calgary. Krátke zhrnutie, Miška celý týždeň pracovala (aj v nedeľu), ja som mal voľno streda-štvrtok a chalani a Dáša od utorka „dreli“. Pondelok 13.10.2014 mali Kanaďania Deň vďakyvzdania, takže posledných pár dní sme videli v obchodoch obrovské morky, vážiace aj vyše 10 kg a všetko ostatné, čo sa tohto témetického dňa. Jeden pán mi povedal, že tento deň je v Kanade o 2 týždne skôr ako v USA preto, že morky, čo sa tu nepredajú, idú na juh do štátov. Beriem to s rezervou.

Pondelok sa teda pre nás s Miškou odvíjal pracovne. Reštika bola poloprázna, nič extra sa nedialo, domov som išiel skôr, zas! Toto krátenie hodín ma prestáva baviť. Stále a stále sa učím nové veci, stále a stále kazím veci.

Utorok bol zaujímavý deň, umývač riadu James dal výpoveď a nepodarilo sa za neho zohnať náhradu, takže sa nám v kuchyni pekne kopili riady. Okrem Jamesa dala výpoveď aj ženská čo robila cesto na pizzu, takže cesto robil šéf Grant. Riady chvíľu ich umýval jeden časník Stuart, chvílu zas ja, chvílu zas druhý kuchár Derek. Utorok som mal byť do záverečnej (1 ráno) a konečne som nešiel z práce skôr, všetko som si pekne porobil, poupratoval, pobalil. Adam dal dokopy riady, aby to nevyzeralo, že vybuchla bomba a o jednej sme všetci vypadli, ja v tomto prípade na dovolenku (streda - štvrtok). Prvýkrát som si urobil svoju pizzu, zatiaľ nič moc, ale to sa časom zlepší. Biznis v týchto dňoch nič moc, teda minimálne v Bocce nič moc, ľudí je málo.

Doobeda som bol na nákupoch, Boris mal meniny, tak sme mu s Miškou kúpili fľašu rumu. Okrem toho som sa buchol po vrecku - Miške som chcel urobiť radosť, tak som jej kúpil kvety (kyticu lilií), a asi kilové balenie kreviet. Rozdelil som to na tri porcie, dve šli do mrazničky a jednu som pripravil Miške na večeru (citrónová kôra, citrónová šťava, restovaný cesnak na olivovom oleji, tymian, bazalka a rozmarín, soľ, všetko zmiešať a nechať v tom postáť krevety - tie potom stačí orestovať na panvici, a servírovať so šťavou, v ktorej stáli - jednoduchý a výborný recept)!

Streda sa niesla v znamení kvalitného spánku a s Miškou sme mali test kanadského zdravotného systému, no tom inokedy. Štvrtok, som sa krásne vyspal, do rúžova a môj plán bol pobehať nejaké obchody a urobiť malý nákup, tak dlho som sa rozhodoval kam ísť, že prišla Miška z práce a išli sme do najväčšieho obchodného centra v meste, Chinook Mall, kde boli všetky obchody, ktoré som chcel obehnúť, vrátane handier, no bol som skôr sklamaný ako nadšený ponukou. Milo ma prekvapilo pánske oddenie v Zore, kde predávajú veľmi pekné elegantné oblečenie . Mojim prvotným cieľom bol nákup basketbalových tenisiek a slúchadiel, ideálne za málo peňazí. Ani jedno z toho som nekúpil, keďže všetko sa mi zdalo drahé a tenisky sa posunuli z prešívanej kože za mojej basketbalovej éry do polepeného odpadu z Číny s fajkou Nike, alebo značkou Jordan...slabá kvalita za veľa dolárov. Tak sme zbehli aspoň do Targetu (ďalší veľký hypermarket), kde som kúpil holiaci strojček, toustovač, ponožky a dáždnik do vaku). Tenisky sú na nete (rovnaké) za polovičné ceny, takže asi to vyriešim online nákupom.

Piatok ma čakala prvá ranná šichta (teda nástup o 10:00) a príprava všetkého možného na večerný biznis. V práci som mal byť do šiestej, čo som samozrejme nebol a už o piatej ma poslali domov. Ten piatok mi začala pracovná depresia, nakoľko som mal chystať veľa vecí a takmer všetkého čoho som sa chytil som urobil nesprávne, čo bolo maximálne deprimujúce. Krutóny, zálievka na šalát, dresing na Cézara, dokonca aj blbé pokrájanie cibule som urobil nesprávne. 

Piatok sa konal koncert Dub Fx-a v klube Republik, kam Boris, Dušan aj Dáša išli. Chcel som ísť aj ja, no v sobotu som mal byť v robote znovu od 10:00, takže som koncert za 33 CAD vynechal. Borko mal meniny, takže sa otvoril rum a rovno aj padol. Fajne sme posedeli, popili. Miška išla do blízkeho baru s kolegyňou Viktóriou, a ja som sľúbil, že sa zastavím. Asi o pol desiatej sme sa vymotali z bytu a ja som išiel za dievčatami do baru a zvyšok smerom na DNB a koncert Austrálčana Dub FX. V bare Hudsons som sa zoznámil s Viktóriou, pokeckali sme, spolu s Miškou sme ochutnali kanadského Morgana a pred pol nocou som vypadol domov, aby som sa vyspal. Mišiačik dorazil o druhej ráno, borci s Dášou o čosi neskôr, keďže väčšina klubov o druhej končí a podľa Dušanových slov o 2:15, keď Dub FX skončil, proste zapálili svetlá a akciu rozpustili. Ale chalan bol vraj dobrý!

V sobotu pokračovala moja pracovná depresia. Nakrájanie pažítky v sobotu, príprava citrónového pudingu, iba som sa pozeral, keďže som to ako inak robil neprávne. Domov ma poslali už o štvrtej, takže odpracovaných iba 6 hodín. Po práci sme zbehli na malý nákup, na večeru boli pripravené steaky z bravčoviny a kúpili sme 8 veľkých kuracích stehien, ktoré som zabudol dať do mrazničky a zajtra ráno to musí byť prvá vec na zozname, čo urobím. Plánujem ísť do banky a požiadať o kreditnú kartu a večer na piatu mám ísť do roboty.

Nedeľa a vyvrcholenie mojej depresie, umýval som kel, ktorý nemusí byť umytý, neumyl som jahody, ktoré majú byť, nakrájal som pancettu bez toho, aby som zoškrabal jej vrchný obal, čo som nevedel, takže som po jednom koliesku strhával obal, funky robota. Na druhej strane som však všetko potrebné pripravil - vajcia, kel, krutóny, upiekol som koláčiky (cookies), urobil pancettu aj brasolu do šalátov, očistil šaláty, vyhodil všetky objednávky a o tretej bol v Bocce obsadený jeden stôl, takže ma poslali domov. Poprosil som Tylera, aby mi urobil pizzu domov, obliekol som sa, a vyrazil. Dve ulice od Bocce ma stretol bezdomovca a pýta sa či mám pizzu, tak som mu trojuholník ponúkol, o kus ďalej dvaja indiáni, či im nedám kúsok pizze, ja na to "samozrejme" a s úsmevom som dal jemu aj jeho žene. Nevyzerali, že trpia hladom, ale s radosťou som sa podelil a tak zmizla polka môjho obeda. Povedal, som si, že mne neubudlo a rád som pomohol a dúfam, že som týmto dnes uzatvoril trojdňovú depresívnu kapitolu v Bocce! Asi karma, ktovie?! 

Dušan, Borko a Dáša si dnes opäť požičali auto a išli na ďalší výlet, kde sme s Miškou chýbali. V týchto momentoch mám pocit, že nám Kanada uniká, no obaja sme pracovali. Na večeru som opiekol zemiaky a urobil na grile bravčovinu, celkom OK, žiadna hitparáda.

Zajtra začína nový týždeň, utorok-streda mám voľno, piatok až nedeľa robím od ranné, tak som zvedavý, čo tento týždeň zaujímavé prinesie. V piatok je veľký výpredaj lyžiarskeho a SNB vybavenia a vecí, takže by som tam rád nakúpil za dobrú cenu.

4. týždeň (6.10.-12.10.2014)

Ani  sa mi nechce veriť, že píšem ďalší článok blogu, už štvrtý týždeň! Plynie to fakt veľmi rýchlo. Víkend sme strávili v Banffe a na nákupoch a pondelok sa opäť nezadržateľne blížil. Miška u Larisy upratovanie domov a Borko s Dušanom už so správnou výbavou na landscaping (terénne úpravy).  Ja som v pondelok posielal resumé, tentokrát trošičku upravené (no nie úplne vymyslené) a venoval som sa ponukám dostupnejšej práce. Zameral som sa na gastronómiu a pozície kuchára. Túto prácu som robiť chcel a ponúk v tejto oblasti bolo denne dosť veľa. Pondelok sme uzavreli opäť NFL a kuracími krídlami po 25 centov v podniku St. James Corner, tentokrát všetci piati. Chladený Budweiser a dobrí priatelia, čo viac si želať? :) 

Dostupnosť a dopyt sa ukázal a už druhý deň, v utorok doobeda, som mal dohodnuté tri pracovné pohovory. Prvý bol hneď v utorok v talianskej reštaurácii Bocce. O tretej som bol v reštaurácii s vytlačeným CV za stolom so šéfkuchárom Grantom Parrym a bavili sme sa o práci. Bocce je asi 25 minút cesty pešo od domu, takže vzdialenosť mi vyhovovala. Pohovor dopadol na oko dobre a šéfkuchár Grant ma ihneď zavolal na skúšku/prvý pracovný deň, pozrel do papierov a v piatok poobede o štvrtej som mal naklusať do kuchyne. Paráda. Boris mal v tento deň tiež pracovný pohovor (office job), v centre. Z bytu odchádzal vyfešákovaný a oholený, u neho nezvyk, no tak sa finančného a hospodárskeho analytika patrí! Z pohovoru sa vrátil so zmiešanými pocitmi, nakoľko by ho hneď vzali, no kardinálnym problémom boli jeho (iba) ročné víza. O pár dní im písal o možnostiach ako tu môže ostať dlhšie, uvidíme ako dopadne. Ja, natešený som urobil na večeru dva mega steaky (spolu mali kilo) + k nim "šopský šalát", aby sme ochutnali kanadskú hovädzinu. Bola prvotriedna a Miške chutilo, takže som so sebou spokojný! Nehehe. 

Druhý pohovor bol v stredu  s managerkou rodinnej reštaurácie White Spot, Luciou. Pekný podnik, Lucia mi dala vyplniť žiadosť a mali sme plodnú debatu. Lucia mi vysvetlila fungovanie White Spot-u, a primárne zameranie reštaurácie na rodiny s deťmi. V Calgary je však treba počítať so vzdialenosťou a takmer neexistenciu nočných spojov. Z domu do White Spotu mi to trvalo niečo vyše hodiny a to linky išli pravidelne. Čo v prípade, ak mi ujde posledný nočný vlak? Taxík? Lucia ma ihneď prijala s nástupom ďalší týždeň a sľúbila, že pre tých čo cestujú urobí schedule (rozvrh prác) tak, aby vlak stíhali.

Po príchode ďalší telefonát od managerky kuchyne v steakhouse The Keg, takže cesta opačným smerom na pohovor. The Keg je veľmi pekná, už etablovaná reštaurácia na vyššej úrovni. Uvítala ma hostestka v čiernom kostýme, Nick (človek pracujúci v Keg)mi dal vyplniť dotazník a následne som mal pohovor s Aliciou, managerkou kuchyne, čo bola mladá usmievavá babena v čiernom ronde. Dobre sme pokecali a odkázala ma na druhý deň (2.kolo pohovoru), tentokrát som sa mal stretnúť s Davonom, managerom podniku. Pohovor však dopadol veľmi pozitívne, Alicii som sa páčil a priamo mi povedala, že ma chce do tímu.

V stredu sa mi medzi pohovormi podarilo vybaviť a zariadiť TV aj internet, technik bol u nás trikrát, niečo bolo so vzdialeným prístupm na router, no všetko sa spravilo a sme úspečne zapojení, ako spieva Vratko z Iné Kafe. Som proste mega šikovná hviezda!

Štvrtok. O desiatej ma čakal ďalší pohovor, tentokrát so šéfkuchárom Andrew-om z high end (drahšej a luxusnejšej reštaurácie) steakhousu Hy’s steakhouse and cocktail bar. Stretli sme sa v nákupnom centre, pretože reštauácia sa „vytvára“. Teda podnik bude úplne nový, robotníci momentálne pracujú na jeho dokončení. Šéf bol veľmi príjemný a priamo mi povedal, že má ľudí s viac skúsenosťami, takže budem pracovať na studenej kuchyni - predjedlá a dezerty a okamžite mi dal pracovnú ponuku. Výhodou tejto ponuky je najlepší plat (o dolár viac na hodinu oproti ostatným ponukám), práca v úplne novom podniku, ihneď na jeho začiatku, dve nové kuchyne, jediný steakhouse svojej značky v meste a lokalita. Steakhouse bude v samotnom srdci centra, na 8 Avenue, v pešej zóne. Táto ponuka sa mi zdá najlepšia, no otvorenie reštaurácie je naplánované na november a priamo závisí od dokončenia robotníkmi, takže presný deň nevie nikto.

Druhý pohovor v The Keg som mal o tretej. Davon, manager, príjemný chlap ma uvítal, diskutovali sme o mne, o podniku a okamžite ma prijal s nástupom ďalší týždeň. Skvelé Pištík. Mohol som sa rozhodnúť kam chcem ísť.

V piatok ma ako posledného čakal prvý pracovný deň. Všetci ostatní pekne makali a zarábali ťažké doláre.  O štvrtej som mal nástup v Bocce a čakal ma predĺžený víkend, keďže v pondelok 13teho mali Kanaďania deň vďakyvzdania (sviatok), takže som nevedel aký nápor ľudí mám očakávať. Doobeda som napísal do White spotu a oznámil im, že nenastúpim. 

Prvý deň v práci vôbec nebol zlý, vzal si ma na starosti Adam, milý chlapčisko, ktorý so šéfkuchárom Grantom pracuje od svojich 18tich, takže už 7 rokov a v Bocce je Grantov zástupca, tzv. sous chef. Mojim prvým stanoviskom sa stali šaláty, dezerty a antipasti. Ponúkame 5 druhov šalátov, 4 druhy dezertov a antipasti, čo prestavuje dosku s nakrájanou salámou, prosciuttom a šunkou, sušenými figami, mandlami a ďalšími dvomi druhmi orieškov, ktorých názvy si nepamätám, nakladanými hríbami a celá doska je jemne pokvapkaná Vino Cottom. Prvý deň som sa snažil všetko zapamätať recepty i ľudí. Všetko sa v Bocce robí čerstvé, čo ma osobne veľmi teší. Piatok prebehol bez problémov a s Adamovým dozorom som všetko úspešne vyhadzoval a zvykal si na systém. Vypadol som pred dvanástou a za 20 minút som bol doma.

Šéf mi nakázal šichtu i na sobotu a nedeľu, tak som si povedal, že ma berie! Zavolal som do Kegu a najmä kvôli vzdialenosti som svoju ponuku stiahol. Takže stále pracujem v Bocce a uvidím ako sa vyvinie situácia v steakhouse. Víkend bol dosť pomalý, veľa ľudí bolo asi mimo mesta a strávili vďakyvzdanie mimo, čo bolo super, nakoľko som sa mohol poriadne všetko učiť. Oba dni sa ma ujal Walter, druhý sous chef a pekne mi všetko vysvetľoval. Keďže bolo málo ľudí, v sobotu som končil o desiatej a v nedeľu o pol dvanástej, tu som si robotu už našiel! Ku vďakyvzdaniu nás Grant (šéfkuchár) potešil a urobil štedrú večeru pre zamestnancov – upiekol moriaka, k tomu zemiaková kaša, šalát s mrkvou, plnka a omáčka z výpeku + k tomu malé pivko na účet podniku, no fantázia, ľudsky i chuťovo! Inak v Bocce máme každý deň jedno jedlo podľa vlastného výberu zdarma. Bocce sa mi veľmi páči, je to podnik pre cca 85 ľudí, otvorený asi 4 mesiace s otvorenou kuchyňou a veľkou pecou na pizzu (ktorá je vynikajúca). Počas víkendu som sa postupne zoznamoval s tímom (James, Kegan, Mitch, Walter, Adam, Andy, Tyler...to sú moji kuchynskí spolubojovníci, na pľaci máme Ashley, Katy, Laura, Martina, Stu, Clark a ďalšie babeny si fakt nepamätám...). Takže s úsmevom hor sa do nového týždňa!

3. týždeň (29.9.-5.10.2014)

Je 14.10.2014 a na FB v skupine Slováci v Kanade som hneď ráno našiel link na tento blog od Lucky Schenk (ktorej sa bude venovať celý jeden príspevok), čo ma nesmierne potešilo a vykúzlilo mi veľký úsmev na tvári. Pre všetkých,  čo tieto vety budú čítať – píšem o svojich skúsenostiach a príhodách, negeneralizujem, nezovšeobecňujem a čomu chcem úplne zamedziť sú vety typu „Tu v Kanade je to takto...“. Toto si budem môcť dovoliť po 10 rokoch pobytu v tejto krásnej krajine.

Tretí týždeň v Calgary sa začal na "našom" byte. Ako som spomínal, po uprataní a nákupe základného vybavenia sme mali všetko, čo sme potrebovali, okrem práce  (okrem Mišky, ktorá nastúpila v pondelok na svoj prvý pracovný kanadský deň). Zo skúseností a internetu sme vedeli o najfrekventovanejších kanadských pracovných portáloch (pre Calgary a celkovo AB je to kijiji a pre Vancouver najmä craigslist - to však neznamená, že tieto web portáli opačne nefungujú).

Pohľad z nášho balkóna. Panorama made by Dušan

Miška začala pracovať u Larisy (dalo by sa povedať naturalizovanej Ukrajinky v Kanade – podľa slov Mišky milej staršej pani) ako housekeeper (upratovanie domov). Nástupný plat nebol nijako oslnivý, no nebola to ani minimálna mzda, čo je pre nováčika vždy príjemné. Prvé dni ju vozila z domu na dom, vysvetlila čo má ako robiť. Po troch dňoch Miška dostala auto s GPS (Toyota sedan). Veľkým pozitívom je, že auto môže používať na nákupy, prípadne iné vybavovačky v meste, no neželá si, aby sme s autom chodili na výlety, čo je pochopiteľné. Prvý týždeň bol ako v každej práci pre Mišku extrémne náročný, najmä fyzicky, však po roku sedenia v kancelárii sa ani nemožno čudovať.  Ako každý „bažant“ v robote, všetko robila poctivo a nemala potrebnú rýchlosť, čo sa o dva tri týždne zmení a bude z nej motorová myš! 

Zvyšok pánskeho osadenstva získalo od suseda heslo na jeho Wi-fi (Dušanova zásluha), tak sme posielali resumé vo „veľkom“ (v zmysle hľadania kancelárskych pozícii + musím povedať, že Boris s Dušanom čo to poslali aj z hostela, ja som to zanedbal). Pre mňa bol tento týždeň posledný, kedy som prioritne zháňal Office job. Situácia sa vyvinula tak, že na konci týždňa sme boli všetci bez odpovede, peňazí ubúdalo, takže sme začali zháňať inú robotu. Dušan s Borisom našli na kijiji (inzertný portál) robotu (HR agentúra, ktorá zháňala čo najskôr pracovníkov na landscaping – manuálna práca okolo domov/terénne úpravy), do ktorej nastúpili v piatok, takže som ostal posledný nezamestnaný v našej malej domácnosti.

Dušan ako landscaper (ešte v topánkach bez oceľovej špičky)

Čas plynie veľmi rýchlo a preto je každá voľná chvíľa, najmä v zahraničí veľmi drahocenná. Prišla sobota, všetci voľno, tak sme sa rozhodli pre prvý výlet. Banff je podľa učebnice najznámejším národným parkom v Kanade a relatívna blízkosť rozhodli. Boris zabezpečil auto, Miška navigáciu, Dušan vybral trail, Dáša  konzultovala a ja som sa ticho pridal. Boris s Dušanom zbehli v sobotu ráno na letisko po auto (dostali sme pekný Nissan Altima) a o deviatej vyrazili. Príchod do Banffu bol magický, úžasné hory, niečo skutočne neopísateľné. Na vybraný trail (stredne vysoká náročnosť) sme išli relatívne pripravený (zimné topánky i bunda). Pripravení sme však neboli (teda ja a Miška), bola to fakt makačka, ale vzdať sme to nemienili a ani sme to neurobili. Zaostávali sme, no vyliezli sme to, fantastický pocit. Keď sa k tomu pripočíta nádhera, ktorú sme uvideli, bolo to celé na nezaplatenie, no nabudúce s topánkami na hike. Po zlezení sme zbehli do Banffu (mestečka) na pohár teplej kávy a v mojom prípade i polievky minestrone. Napriek tomu, že je mimo sezóny bolo v meste pomerne dosť ľudí. Cesta naspäť do Calgary trvá 1,5 hodiny + vrátenie auta predznamenávali ,  že sme po káve vyrazili smer domov. V aute sme si trochu schrupli a po návrate som s Borisom vyrazil vrátiť auto na letisko, čo bola cesta tam a späť mestskou takmer na 2 hodiny! Celý výlet nás vyšiel na 13 CAD na osobu, takže mega!

Banff

Spoločná foto po výstupe. Zľava Dáška, Boris, ja, Miška, Dušan

Výhľad za tú námahu stál!

Výhľad na mestečko Banff

Cez týždeň sa nám podarilo vybaviť Alberta health care (AHC – voľný preklad albertské zdravotné poistenie), čo je doplnok k nášmu poisteniu. Priznám sa, že v tomto momente nedokážem povedať do akej miery sa komplementárne komerčné poistenie a AHC dopĺňajú, no viem, že v prípade núdze si v prvom prípade pýtajú AHC. Vybavenie poistenia je otázka 2 minút – je možné ho vybaviť na viacerých úradoch po celej Alberte (my sme ho vybavili na registri motorových vozidiel napríklad) a zo všetkých kanadských provincii ho ponúka iba Alberta. K vybaveniu stačí nájomná zmluva na ktorej je poistenec uvedený (dôkaz, že v Alberte skutočne žijete), pas a pracovné povolenie. Brnkačka a o cca 5-10 dní príde poštou kartička.

Posledný deň (nedeľu)  sme strávili nákupmi (zn. nevyhnutnými). Na základe odporúčaní sme našli pri sebe Walmart a Superstore (čo sú siete predajní so všetkým/hypermarkety) a šli sme za málo peňazí kúpiť veľa muziky. S Miškou sme šli najmä po základných potravinách do kuchyne, takže v košíku skončilo všetko od základných korenín, cez cestoviny, múku, olej, ocot, po zeleninu a mäso (kúpili sme dva mega steaky, kačicu a takmer 3 kg kuracích stehien, ktoré šli do mraziaku). Cena asi 220 CAD. Dosť, no ja to považujem za „nevyhnutné zlo“.  Dušan s Borisom šli najmä po reflexnej veste, rukaviciach a hlavne po topánkach s oceľovou špicou, čo je tu základný trojuholník manuálnych robotníkov (+ ešte helma pre stavbárov). Všetko kúpili o poznanie lacnejšie ako v centre. Všetko potrebovali, kedže ich šéfko v prvý deň ich služby zdrbal, keď videl ich turistickétopánky. Miške ďakujeme za odvoz! 

2. tyzden (22.9-28.9.2014)

Obsah:

-          Práca

-          Hostel

-          Sťahovanie

-          Problemy s ubytovanim

Druhý týždeň začal ani sme sa nenazdali. Lucas (manager hostela) ako takmer každý deň napísal na tabuľu ako správny animátor, čo sa dá večer robiť. Každý pondelok sa vysielali TV stanice zápas NFL a jeden írsky podnik St. James Corner máva špeciálnu akciu – pivo za 4 CAD (normálne stojí pivo 6+ dolárov), cez prestávku jedno zadarmo (iba s „kuponóm“, ktorý sa dá získať iba predchádzajúci pondelok a Lucas ako kamarát managera ich mal požehnane) a kuracie krídelka za 25 centov (dá sa objednať iba celé čislo 10,20,130,  etc.). Podnik ponúka na výber 4 druhy štipľavosti (z toho najpálivejšie majú názov suicide = samovražda), ďalej s omáčkou „teriaki“, omáčkou s medom a sušeným ceskanom, BBQ, sladkou čili omáčkou a tradične soľ + korenie a tzv. citrónové korenie. Takže 30 krídiel (POZOR, nie celých ale iba tých stredových častí) k tomu pivo za 4 a jedno cez prestávku zadarmo a za 11,50 CAD sa dá krásne najesť. Takmer každá reštika/pub má na každý deň nejakú promo akciu (minihamburgery za 99 centov, pivo za 5 CAD, atď.), aby nalákali ľudí, čo sa im mimoriadne darí. Wings night (teda krídielkové noci) sú zvlášť populárne, pretože už tri pondelky sme boli a vždy bola plná krčma.

Ale poďme od zábavy k povinnostiam. Ubytovanie na hosteli sme mali zaplatené na 5 nocí, ergo od príletu do pondelka rána. SIN-ko, účet, SIM karty sme mali vybavené, takže našou prioritou sa stalo hľadanie ubytovania. Stanovili sme si niekoľko podmienok. Cena čo najnižšia, samozrejme. Štatistiky hovoria, že 4 izbový byt v centre sa pohybuje okolo 2350 CAD/mesiac, mimo centra 1700 za mesiac. Lokalita. Keďže Calgary je mimoriadne rozťahané, chceli sme čo najbližie k centru (downtown) alebo niekde blízko pri zastávke C-trainu (čo je metro/elekrička v meste). C-train má iba dve linky a predstavuje najrýchlejší spôsob dopravy (mimo auta a vlastných nôh). Ideálne by bolo, keby bol byt zariadený, aby sme nemuseli kupovať nábytok a neskôr ho predávať.  

Hľadali sme všetci štyria a bol to naozaj problém niečo nájsť niečo za rozumnú cenu v lokalite s dostupnosťou. Nervy nám pekne brnkali, keď nás postupne všetci odpinkávali s tým, že do 3i bytu štyroch ľudí nechcú. Pomoc ponúkla Zuzka z FB skupiny našincov v Calgary, ale až o 3 týždne, čo by sa nám enormne predražilo. Zaplatili sme ďalšiu noc v hosteli a Lucas nám ponúkol, že ak pomôžeme s pred-zimným upratovaním, dá nám tri noci zadarmo, čo sa nám fakticky hodilo. Upratovali sme všetci štyria a dvaja Češi (to Vám boli týpci) a asi za 8 hodín sme sfúkli celý hostel (steny, podlahy). BTW. jedna noc nás vyšla na 160 CAD.

 Z čista jasna sme na webe narazili na dva inzeráty a zhoda náhod chcela, že oba boli blízko pri sebe (asi minúta chôdze) a oba sme pozreli v jeden deň. Jeden bol v novostabe na 18. poschodí, krásny nový byt – 2 kúpeľne (zariadený), fantastický výhľad v centre (2500 CAD), voľný ihneď. Jedinou chybou bolo, že druhá spálňa mala poschodovú posteľ a nebola tam TV a sedačka. Druhý byt bol o čosi starší na 7.poschodí, 3 izby (samostatné nepriechodné), spoločná kúpeľňa, obývačka a kuchyňa a voľný od 27.9. Najprv sme sa nedohodli, potom dostali chalani za pravdu (za malú kompenzáciu na nájomnom), a nakoniec sme kývli na druhý byt v poradí. Čo sme sa dozvedeli o deň neskôr, že nájom nie je 2200, ale 2400 CAD a mesačný nájom ako depozit, s čím sme počítali. Tento byt sme nakonic zobrali. Byt má pridelené parkovanie miesto v podzemnej garáži, voľný biliard a malé fitnes centrum, čo k našej spokojnosti plne stačí. Nevýhodou je spoločná práčovňa, otvorená do desiatej večer. Cena za pranie 1,50 CAD, rovnako aj za sušenie. Potom pani správkyňa zamkne a neotvorí, to sme sa presvedčili na vlastnej koži. Ešte aj sám majiteľ povedal, že je to mrcha, takže si na ňu budeme dávať pozor!

Tento týždeň sme boli v severo-východnej časti mesta pozrieť na iný byt, ktorí púšťali Slováci. Prišli sme trochu neskoro, lebo byt bol zajednaný, no užili sme si prekrásny výhľad z kopca na celé centrum a zápas slnka na lúke kúsok od mrakodrapov. Básnik by povedal, fotoshop! 1. izbový byt pod správkyňou Brendou stál 1195 CAD, 3 izbový 1400 CAD a správkyňa bola dalšia mrcha! Potvrdené z viacerých nezávislých zdrojov. V tomto momente sme rozmýšľali nad rozdelením, my sami a chalani sami. K tomu však nedošlo a vzali sme byt na 7. Poschodí. Nasťahovať sme sa mohli 27-ho, takže po troch nociach zadarmenko v hosteli sme poslednú opäť cvakli a sťahovali sa „do nášho“. Konečne!

Po príchode do bytu sme sa stretli s Robinom (majiteľom) a prebrali sme náš nový domov. Pred nami tu žili tri dievčatá. Prvá úloha, upratať. V živote by som si nepomyslel, že tam pred nami žili tri dospelé žený. Hnus, bodrel, hŕby prachu, odpad, pukance pod gaučom, plechovky. Nebojím sa povedať, že byt nebol upratovaný pekelne dlho. Prvé dna dni boli sanitárne. Peťova (kamarát zo ZH) priateľka, Dáška, pani doktorka momentálne na stáži v Calgary u nás ostane pár týždňov na gauči. Každý niečo urobil, aby prispel k vyčisteniu bytu.

Robin nám vyšiel v ústrety úžasným gestom a ponúkol, že zaplatí nákup podľa nášho výberu paplónov, vankúšov, obličiek a základu, aby sme sa mohli vyspať. Takže smer Walmart a nákup všetkého na účet pána majiteľa. Cena 340 CAD. Moc nadšený nebol, ale čo už. Aj tak to od neho bolo úžasné gesto. Z Walmartu (čo je tu lacnejší obchod so všetkým, od potravín po elektroniku) sme išli ako vianočné stromčeky. Na tento deň sme sa dohodli na malej kolaudácii a prišiel nás pozrieť  Tomáš Nojpo s priateľkou Heňou, takže sme pokecali a bolo veselo. K tomu sa cez balkón prihovorili susedia, ktorí prišli na našu malú párty v plnom prúde a pokecali sme aj po anglicky. Super akcia na začiatok.

Čo sa týka práce, Miška si cez FB vybavila prácu upratovania domov (housekeeping) a od pondelka 28.9. začne pracovať. S chalanmi posielame CVčka a čakáme na odpovede, ktoré nechodia.

Let, prilet a prvy tyzden. (17-21.9.2014)

Obsah:

- let

- Praha

- Calgary letisko a let

- Cesta na hostel

- SIN, banka, telefon

Misia Kanada pre našu malú dobrodružnú skupinku začala v Prahe, destinácii odletu. Každý z nás si posledných pár dní pred odletom užil inak. My s Miškou najskôr s rodinou a v Prahe s Lukym, Miškiným bratom a Haničkou, jeho priateľkou. Fantasticky steak a Plznička bolo to pravé orechové.

S druhou polovicou výpravy, Dušanom a Borisom, sme sa stretli v stredu 17.9.2014 ráno na letisku. S batožinou sme sa borili všetci – nie je ľahké sa pobaliť na rok, napriek tomu, že oblečenie sa tu dá nakúpiť za čo to lacnejší peniaz ako u nás. Plán 23 kg sa ani jednému z nás dodržať nepodarilo, čo sme tušili a potvrdili si to na letisku na váhach, ktoré boli voľné pre iné aerolinky. Nastalo malé prebalenie kilo hodiť do príručnej a s malou dušičkou k odbaveniu. Našťastie nám všetkým slečny za pultmi povedali, nech sa to neopakuje a bez doplatku sme s úsmevom odišli. Úsmev vystriedali slzy, keď sme sa s Lukym a Haničkou lúčili, boli to však slzy šťastia. Obaja naši českí hostitelia boli perfektní a cítili sme sa u nich naozaj skvele. Ďakujeme za pohostenie.

Rozlúčení sme vyrazili k pánom na letiskovú kontrolu. Prvý let trval z Prahy do nemeckého Frankfurtu necelú hodinku a príjemne rýchlo ubehol. V Nemecku sme našťastie batožinu brať nemuseli, napriek tomu som mal na sebe zavesenú bundu, lebo bolo, samozrejme, teplo a mikina a krátke tričko robili svoje. Okrem toho som mal NB, plný vak na chrbte a Miške som niesol príručnú batožinu. No labúžo. Miška mala kopec ďalších vecí, takže prechádzať letiskom bola prekrásna túra. Frankfurt má fakt veľké letisko.

Necelé tri hodiny po pristaní sme nabrali smer Calgary. Spoločnosť Condor mala jednoznačne najlepšie ceny leteniek a nás vyšla jednosmerná 375€ (kupovaná 4 mesiace pred odletom). Ako som sa dozvedel zo skúseností našich predchodcov, Condor Vám ponúkne jeden film zadarmo (nie podľa vlastného výberu) a jednu časť Priateľov. Potom si musíte kúpiť za 7€ balíček a dajú sa pozerať „prémiové“ filmy, ktoré podľa mňa mohli byť lepšie. Btw., ak nemáte slúchadlá spoločnosť si naúčtuje ďalšie 2€. S Miškou sme sedeli v stredovej trojici sedadiel (systém lietadla 2-3-2, ergo dve sedadlá, tri v strede a opäť dve na druhej strane). Klíma nad nami bola extrémne chladná, aj vďaka naj sa mi podarilo prechladnúť, takže na ďalšiu cestu plánujem sedadlá pri okne!

Prílet do Calgary bol pre piatou miestneho času a na letisku nás privítali milí dôchodcovia, ktorí pomáhali turistom a navigovali na správnu cestu (vraj túto prácu robia zadarmo). Je to skvelé využitie týchto skúsených seniorov, ktorí pomáhajú a nesedia celé dni na posteli. Moje prvé veľké uznanie Kanady. Nasledovali dve kontroly, jedna všeobecná, kde sme prenechali deklaráciu, ktorú sme vyplnili v lietadle a druhá, nepríjemnejšia, imigračná. V rade sme stáli asi 15 minút (rýchlo sme vyšli z lietadla) a pani oficierka nás vzala oboch, čo bolo super....rýchlovka, pas, víza, poistenie a hurá preč. Žiadne problémy ani u Borisa a Dušana. Vybehli sme von z letiska, aby mohli fajčiari doplniť zásoby nikotínu a zabilo nás 25 stupňové teplo a pražiace slnko. Tákže, prezuť zimné boty (ktoré boli na nohách kvôli váhe) a v krátkom tričku smerom na hostel. Bus do DT (downtown = centrum mesta) stojí 8,5 kanadského dolára (CAD), takže vzhľadom na pohodlie a kopec vecí sme sa rozhodli pre taxi, ktorý nás odviezol priame pred dočasné ubytko, Wicked hostel, kúsok od centra mesta. Cena za odvoz, tichý Ind si vypýtal cca 38 CAD. Sečkó. O hosteli bude jeden samostatný príspevok.

Druhý deň sme chceli vybaviť všetku základnú byrokraciu, čo pre nás bolo SIN, SIM a banka. Pobočka Service Canada, úradu, kde sme vybavovali SIN (social insurance number ), čo predstavuje číslo, bez ktorého nemôžete legálne pracovať a má expiráciu (rozdiel oproti USA a SSN)  nebola ďaleko od hostela. Pán SBS nás milo privítal a nanavigoval potrebným smerom. O 20 minút sme mali všetci štyria čísla a hor sa do mesta.

SIM kartu/telefón sme riešili ďalšie dva dni. Podľa info z prvej ruky sú tu drahší operátori (Bell, Rogers, Telus) s lepším pokrytím a napr. hovormi do cudziny a lacnejší, ktorí majú pokrytie hlavne v mestách (Wind. Fido, Virgin a všetci ostatní). Ekonomicky sme zvolili lacnejšiu variantu. Boris sa upísal Wind-u a za 40 CAD má mať všetko unlimited (neobmedzené). Sieť mu prvé dva dni haprovala, ale potom sa ustálila a bolo všetko OK. Zvyšok skupiny podpísal zmluvu s Fido-m, Miška s Dušanom za 35 CAD, keďže im fungoval ich SVK telefón s kanadskou SIM (250 minút, neobmedzené sms, 250MB dát). Ja som sa rozhodol pre nový telefón a boj medzi Nexus 5 za 500 CAD a čínskou vyklápačkou ZTE za 55 CAD vyhral čínsky bojovník. Najlacnejší telefón aký mali. Sečkooo. Keďže je bez dát, mám o 5 CAD lacnejší „paušál“ ako kolegovia.

Poslednou položkou bola banka. Obchodili sme všetky banky, čo sme našli a ceny sa líšili od 6 mesiacov zadarmo, po 15 dolárov mesačný poplatok. V troche zúfalstva a prepočtoch koľko asi transakcii urobíme sme si neboli istý ku komu zamierime. Nakoniec sme našli banku CIBC, ktorá nás prekvapila neoficiálnom ponukou vedenia účtu na celý rok zadarmo. Tu narazila kosa na kameň a na naše neveriace pohľady nabehli 4 bankári, ktorí nás krvopotne presviedčali, že je to fakt zadarmo. Neveril som, keďže to nikde oficiálne nemali zverejnené, napísané, nič. To, že to tak bude som si vymohol prehlásením banky, že vedenie účtu je fakticky zadarmo! A mohli sme ísť s úsmevom späť na hostel.