10. týždeň v Calgary (17.-23.11.2014) - Toto je zima Kanada?!

Tak! Čo je to za zimu, toto? Človek sa teší na kopy snehu, treskúce zimy, prechádzky po kolenách v snehu a namiesto toho máme slnečno, teploty nad nulou, dokonca jeden deň takmer 10 stupňov. Toto je zima, ktorej sa všetci obávali? Pche, hovorím zima! Pche. Na horácj je to trochu iné, predpokladám, no v meste zima po minulom týždni ustúpila a niektorí odložili zimné veci, dokonca som videl človeka v meste v kraťasoch a krátkom tričku. Či a kedy sa dostanem na hory nedokážem povedať, preto som dúfal, že si snehu užijem aspoň v tu a takto... anyway, dúfam, že čoskoro bude opäť snežiť!

Aby som Vám neostal nič dlžný, posielam foto od Dušana, keď sme išli minulý týždeň na výletík a fotili downtown.

Fantastická fotka - Dušan na to má zrak

Panoráma centra Calgary

„Poďme na to!“ sme si povedali v nedeľu a tak to aj dopadlo, oslava jak sviňa, jednoducho skvelá a ráno bolo zaujímavé. Do práce som mal ísť v pondelok na piatu, takže som dostatočne dospával, no aj tak by som vzal deň voľna, rovnako ako chalani. Už nie sme najmladší! Prekonať pocit strácať čas v posteli vo mne zlomila Miška a išli sme spolu do mesta vyriešiť nejasnosti ohľadom faktúry na mobil a banky po kreditku. Čerstvý vzduch určite pomohol. Miška sa pekne zabieha v angličtine, čo je skvelé! Napriek tomu, že si ešte nie je úplne istá vie čo to vybaviť a čím ďalej sa jej snažím pomáhať menej. Vybavila si banku i mobilného operátora, šikovné dievčisko! :D Šichta v práci bola o čosi náročnejšia, no opäť všetko v najlepšej pohode, s Andym sme po desiatej poupratovali a po jednej sme vypadli do postele.

Utorok sme s chlapcami dohnali zameškané a dospali sme čo bolo treba. Začal mi prvý deň voľna. Dušan s Borisom stále zháňali robotu, takže sme boli všetci doma. Boris išiel na pohovor do warehousu (skladu), čo sa nakonie ukázalo ako interview s HR-istom a opäť si nebol istý. Medzitým sme s Dušanom „zrecyklovali“ náš domáci bodrel  a zašli sme do home depotu vrátiť plechovky, krabice od mlieka a fľašky – sklenené i plastové. Home depot je sklad recyklovateľného materiálu, ktorý smrdel po pive a videli sme tam podivuhodné existencie, ktoré si zarobia pár dolárov, čo je skvelé! Plus v meste nie je border, opäť výhoda. My sme dostali späť  takmer 13 dolárov (za odpadky), ktoré išli do nášho „domáceho“ rozpočtu, takže mega! Večer sme chceli odtestovať basketbalovú loptu, čo som dostal, tak sme nabrali smer Talisman, čo je v meste obrovská hala s megaveľkým fitness centrom, plochami na športy, bazénmi, bežeckou dráhou a neviem čím ešte všetkým. Jednorazový vstup je 13 CAD, no ihrisko mali rezervované volejbalisti a ďalšie časti boli rovnako obsadené, takže sme sa otočili a išli pekne naspäť domov.  Naše športové úmysly ostali neoblomné, tak sme sa dali do športového a nabrali smer výťah a fitko, kde sme si dali trochu do tela a vypotili prebytočného bacila. Svalovica povolila, tak som tomu zas trochu naložil.

Streda bola opäť voľná, spal som takmer do obeda, na čo som bol pekne naštvaný! Waste of time, strata času, ako by povedala Julča či Samko z Telekomu, musím chodiť spať skôr a vstávať skôr. Chalani si medzitým našli prácu na stavbe domu u preveľmi zvláštneho hipisáckeho Ježiša bez mobilu, ktorý ich vzal nakúpiť pracovné opasky s náradím a hneď v ten deň si dali 11 hodín roboty! Žiadna sranda. Ja som dal skype s rodičmi, pokecali sme čo nové  a ako každú stredu som sa pustil do kuchyne.  Najskôr všetko popratať a dnešné menú obsiahlo jednoduché kura na šťave s cestovinou. Z mrazničky som vybral 6 celých stehien, dal ich na polovice. Tie podusil na cibuľke a červenej paprike, dochutil bujónom a nechal vo vlastnej šťave. Celý recept je fakt easy, pretože následne sa pridá voda na dusenie, rasca, soľ, korenie a dve papriky a paradajky. Celé som to nechal vyvariť a omáčku som zredukoval asi o pätinu, no stále pozor, aby sa mi stehná nerozvarili. Na záver som omáčku zahustil trochou múky a olalá, jedlo hotové. Tentokrát sa musím priznať, že to bolo skutočne fantastické! Samozrejme, nebol by som to ja, keby som nepiekol domáci chlieb, poučil som sa z minulých pokusov a teraz som robil iba jeden bochník, ultimátny pokus. Dal som tomu čas, srdce, trpezlivosť a celú kuchyňu a nakoniec sa mi vydaril krásavec. Za všetko Vám ho ukážem na pár fotkách, škoda zbytočných slov. Tento fešák aj Miške chutil, takže ho skúsim urobiť aj budúci týždeň.

Štvrtok mi začal dlhý týždeň (v zmysle navýšenia hodín), takže som naklusal na 11tu do práce a pekne si odmakal obedy aj večere. Šéf zatiaľ nikoho neprijal, takže si viacmenej všetky prípravy robím sám a naprik tomu, že dosť vecí mi na prípravu chýbalo deň som s gráciou zvládol a po desiatich hodinách v práci s úsmevom za Mišiakom. V reštaurácii sa postupne zaúčam do ďalších jedál ako i pizze, takže môžem povedať, že mi cross-training (zaúčanie na iných pracoviskách)začal.

Piatok sme dostali výplatu, celkom fajne. Čo je však dôležitejšie, v práci som opäť išiel na nadčas, krásne dve hodinky naviac som mákol a o jedenástej som frčal domov. S Miškou sme trochu pokecali a ľahli do postele, keďže v sobotu sme pracovali (aj chalani – Ježiš šéf chcel dom do nedele dokončiť). Sobota sa niesla v pozitívnom duchu, keďže nás večer čakal zápas NHL. Flames hostili diablov z New Jersey a českou enklávou – Jágr, Eliáš, Havlát a Židlický. Z práce ma pustili o hodinu a pol skôr, čomu som bol veľmi vďačný a s Miškou sme sa stretli na štadióne. Krásna aréna, nie o moc väčšia ako v Bratislave, no bola plnka. Hra bola najprv v rukách Američanov a 3,5 minúty pred koncom viedli 2:4. Flames odvolali brankára a stalo sa nevídané, do konca sa im podarilo vyrovnať, remízový gól padol 5 sekúnd pred koncom, skvelý finish. Predĺženie bolo aktívne so šancami, no oba tímy podržali brankári a nasledovali trestné strieľania, ktoré v štvrtej sérii rozhodol Havlát v prospech domácich plameňov. Hala silno povzbudzovala! Po zápase sme čakali asi s tuctom fanúšikov na hostí, nakoľko zopár Čechov chcelo podpis od menovaných hráčov z New Jersey. Tí si to však namierili priamo do busu a vykašľali sa aj na tých málo fanúšikov, ktorí ich s veľkou túžbou očakávali. Toto bolo dosť veľké sklamanie. Inak perfektný večer.

Nedeľa. Zaspal som. Zobudila ma až Miška o 10:36 a to som mal byť o 11:00 nastúpený a prezlečený v robote. Táááák iba rýchla sprcha, pohár vody a láskavosť od Mišiaka, ktorá ma odviezla do práce, za čo má u mňa veľké ďakujem. Toto bol zaujímavý deň, nakoľko sme boli iba traja až do piatej a z toho iba Walter, teda človek celkovo zaučený. Ja som robil na všetkých frontoch, prípravy, šaláty, pizze, všetko tak na 50%, lebo sa to nedalo stihnúť. Po piatej, keď prišli Andy s Mitchom na večernú šichtu som mal konečne trochu pokoj a mohol som dokončiť začaté práce. Večere bol slušný biznis, tak som potiahol o hodinku dlhšie a domov som si urobil skvelú Andyho pastu s krevetami, cherry paradajkami, rukolou, kaparami, cesnakom, cibuľou a bielym vínom. Exkluzivitka! K tomu Miška na večer urobila overený receptík, špagety s paradajkami, olivami a cesnakom, takže sme mali parádnu večeru. Chalani sa rozhodli pre Star wars maratón, tak sme pozreli jeden z dielov a išli pekne do hajan. Bol to zvláštny a zaujímavý týždeň, teším sa čo prinesie ďalší!

Reflexia: Ubytovanie v Calgary

Zaujímavosť na úvod. V Calgary má takmer každá budova svoj názov. Napr. naša bytovka nesie meno Davenport, iný barak sa volá Lincoln Towers,  Evergreen Estates, atď.... Či tento fakt má nejaký praktický význam silno pochybujem, keďže sa nikde pri udávaní adresy nevyužíva. Názvy sú väčsinou jasne zreteľné a viditeľné – veľkými písmenani nad vchodom. Pre mňa to bolo zaujímavé, pre chalanov menej, nakoľko tvrdili, že niečo podobné je aj v BA, napríklad Tri veže, Slnečnice...či je to však tento istý prípad, nie som si 100% istý.

Bývanie – spolu s hľadaním práce dve najdôležitejšie otázky na vyriešenie pre každého novoprichádzajúceho našinca do Kanady, nech je to ktorékoľvek mesto. V krátkom úvode do ďalšieho týždňa v Calgary ponúknem naše skúsenosti s ubytovaním, rovnako ako informácie, ktoré som doposiaľ zistil. Sám som zvedavý na porovnanie povedzme po 8.mesiaci v krajine javorového listu.

Ako skalní čitatelia určite budú vedieť, sme tu štyria, bývame v 2 bedroom byte (jedna izba Miška a ja, druhá Boris, Dušan býva v prerobenom den-e, čo je niečo ako malá izbička + k tomu spoločné priestory – kuchyňa, kúpeľňa a obývačka). Polohou sme takmer v downtowne Calgary, čo je výhoda, pokiaľ pracujete blízko, alebo máte auto. Byt je zariadený, čo je tu nie moc časté – vo veľkej miere sú ponúkané holobyty -  ako nám aj náš majiteľ povedal – ľudia sa v prevažnej miere sťahujú aj so svojím nábytkom. V nájme je zahrnuté jedno parkovacie miesto, používanie malej spoločenskej miestnosti s biliardom, malého no postačujúceho fitness centra a sauny. Pre lenivých píšem, že odpadky sa nemusia vynášať – na chodbe je odpadová šachta, do ktorej jednoducho vhadzujeme 90% všetkých odpadkov, zvyšok vraciame, resp. recyklujeme. Jediným mínusom bytu je, že nemá svoju práčku. Dom má svoju práčovňu v ktorej sú 4 práčky a 4 sušičky, každé použitie stojí 1,5 CAD-u.

 A majú na sťahovanie možnosti. Za pár drobných sa dá prenajať veľký U-Haul (rentujú veľké trucky, autá, sťahováky,...) , kam napracete skutočne všetky svoje veci. My sme teda mali aj kus šťastia na byt, cenovo vychádza 2400/4 osoby (na dvoch by bol nájom o 200 CAD nižší).

Zo skúseností, resp. iných ponúk o ktorých viem napíšem aj niečo o konkurencii. Na ponuke sme mali iný byt, tiež 2 BD (2 bedroom) [2 bedroom = byt s dvomi izbami – čiže nie dvojizbový byt!!!], ktorý bol o čosi lacnejší, no chalani by boli v jednej izbe s poschodovou posteľou. Byt bol v novostavbe na 18 poschodí. Taktiež mal podzemné parkovacie miesto, fitness centrum a malú spoločenskú miestnosť. Tento byt bol rozlohou menší, no za to nový a nábytok aj tak vyzeral; až na tú poschodovú posteľ, ktorá bola dosť intenzívne používaná, predpokladám, keďže citeľne vŕzgala. V byte boli dve kúpeľne. Cena 2300 CAD. Požadovali sme aj TV, internet a gauč, keďže v obývačke bol iba jedálenský stôl, na čo majitelia reagovali zvýšením nájmu o 200 CAD-ov. Škoda, že bytík nemal ešte jednu bedroom, asi by sme išli tam.

O ďalších dvoch ponukách viem od kolegov z práce. Adam býva v 2 BD byte s jedným spolubývajúcim dosť ďaleko na to, aby chodil do práce pešo a cena za nájom je 775 CAD mesiac + k tomu platí energie – koľko na to som sa nepýtal, keďže sa debata zvrhla na ďalšie výdavky a som prekvapený, ako to chalan všetko dokáže splácať. O inej ponuke mi povedala kolegyňa – naša špecialistka na cesto, Brigite – navrhla mi ponúknuť ubytovanie kolegom Slovákom prichádzajúcim na Working holiday. Býva vo veľkom dome a jednu miestnosť zvyknú používať na prenájom, iba jednému človeku. Cena 700 CADov, ale priznala sa, že by bolo ochotná vziať aj 650. Poloha asi 3-4 zástavky vlakom – čo z ekonomického hľadiska znamená kúpu mesačníka za 100 CAD-ov.

Poslednú ponuku, ktorú na ukážku predstavím je dnešná ponuka ubytovania z FB. Inzerát budem citovať. „Ahojte. Davame do prenajmu 1 izbu v Calgary. Nas apartment je vo velmi vyhodnej lokalite. Nachadza sa na Dalhousie, cca 200 m od Dalhousie hlavnej Ctrainovej stanice, 50 m je COOP, 200 m Northland Village a Safeway, Cena ubytovania je 660 $ vratane energii a internetu Landlord je zo Slovenska, takze je to obrovska vyhoda.Prichod mozny od 18 - 19 Novembra”. Z Dalhousie je to do centra cca 25-30 minút vlakom, čo je najrýchlejší spôsob dopravy (v špičke určite), takže poloha, tak extra výhodná nie je (aspoň podľa mňa). Nie to však úplne zlé, pretože je to aspoň pri vlaku, lebo autobusová doprava je tu absolútne katastrofálna!

Čiže celkovo je ubytovanie v mesto dosť drahé, pre porovnanie ešte dodám cenu ubytovanie kamaráta Tomáša a jeho fešandy Henky.  Tí si našli basement (čo je suterén domu, prerobený na byt, často s vlastným vchodom), holobyt, kde nebolo nič a platia 800 CAD-ov, čo je slušná cena, no opäť musia obaja kupovať mesačníky na vlak, do centra je to však stále bližšie ako z Dalhousie. Celý interiér si museli zariadiť sami, čo sa Tomimu podarilo, či za odvoz, pivo….zohnal všetko potrebné. Takže áno, dá sa to aj takto.

Globálne, ubytovanie závisí primárne od šikovnosti, trpezlivosti a kúsku povestného šťastia. Lokálne ubytovanie závisí od konkrétnej ponuky a vašich zásadách čo byt (ne)musí a kde má/nemá byť. Taktiež som vyzistil, že ponuka a dopyt priamo závisí aj od ročného obdobia a časti roka. Tomi prišiel na prelome mája a júna a ponuky sa míňali rýchlosťou blesku. Sám povedal, že pri jednej z obhliadol bolo pred ním 11 záujemcov. Naša situácia na konci septembra bola o čosi lepšia, byty boli, no nebol tak extrémny dopyt ako pred letom. Ideálne je, keď máte so sebou pripravený depozit a ak sa byt páči, ihneď vyplniť žiadosť, zaplatiť depozit a je to!

Čo sa mi páči na hľadaní je fakt, že ponuky nie je sú nevyhnutne iba na webe. Mnoho bytových budov je manažovaných spoločnosťami/správcovskými firmami. Tieto spoločnosti potom jednoducho pred budovu umiestnia malý bilboard s ponukou bývania (napr. ponuka 1 BD a 2 BD bytov) a tel. číslo na správcu. Takže si niekedy stačí prejsť pár blokov a dá sa zohnať aj takýmto spôsobom. Teda veci riešite ako s majiteľom bytu, tak i so správcom. Ako je to však s cenou neviem, v tomto prípade sme mali iba dve ponuky, 1 BD (teda jedna izba + obývačka spojená s kuchyňou) za 1200 CAD a 2 BD za 1390 CAD-ov.  

Na záver príspevku iba spomeniem, že často sa pousmejem nad architektúrou mesta, najmä širšieho centra, v ktorom sa 99% času pohybujem.  Je bežné okrem downtownu, vidieť ako je vedľa malého rodinného domčeka postavená 25 poschodová budova s bytmi a vedľa nej dvojposchodová „štvorbytovka“. Či má mesto nejakého architekta, alebo si ľudia kupujú pozemky a tam stavajú čo chcú je mi záhadou, no pôsobí to na mňa veľmi nesúrodo, nejednotne. Plus k tomu je prízemie často a doslova na úrovni zeme, takže pri večernej prechádzke je dokonale vidieť, čo ľudia doma robia. Trochu iné sú niektoré okrajové štvrte, kde je radová výstavba rodinných (rovnako vyzerajúcich!) domov. Stále a stále objavujem inakosť Kanady a domoviny. Stále ma dokáže prekvapiť i zaskočiť zvláštnosť niektorých vecí! Teším sa na ďalšie, priatelia!

9.týždeň v Calgary (10.-16.11.2014) - Zmena je život! Alebo nie?

Život človeka je nevyspytateľný. V každom veku, v každej krajine a mení sa aj keď máte plány. To je na ňom pekné. Všetky možnosti, ktoré sú Vám ponúknuté, všetky možné zvraty a zmeny, ktoré sa k človeku dostanú formujú jeho život. Častokrát sa mení život jednoduchým rozhodnutím, ktoré však postupom času naberie obrátky. Tak ako sa to hovorí o teórii snehovej vločky, ktorá sa postupne nabaľuje až je z nej veľká snehová guľa. A vždy to začína niečím malým, jednoduchým. Bacha, nie však vždy. Život je pekný, pretože nie je nudný a jednotvárny!

Snažím sa každú zmenu, ktorú v živote urobím vnímať pozitívne. Tohto sa držím od skončenia školy, cez rozhodnutie vycestovať do Kanady, cez príchod do Calgary až do dnešného dňa. Tento týždeň som urobil ďalšiu významnú zmenu, ktorá však nastala po slede udalostí. Správnosť, respektíve prospešnosť tohto rozhodnutia sa ukáže myslím v najbližších ôsmych týždňoch a po Vianociach sa ukáže čo ďalej.

Pondelok by sa dal charakterizovať ako prvý zimný deň novej (zimnej) sezóny. Teplota sa celý deň pohybovala pod -15 stupňov Celzia. Okolo obeda som sa pustil do bytu, podlahy, toaleta, WC, všetko bolo pekne poupratované. Minulý piatok som dostal výplatu, takže dnes som cestou do práce hodil do banky šek a požiadal o preplatenie. Fešák, asi homosexuál, za okienkom mi povedal, že som mu mal doniesť výplatnú pásku, aby mi ho mohol preplatiť hneď, no keďže som nemal pásku, sumu mi banka zadrží na 4 pracovné dni a až potom mi ju sprístupnia na používanie. Toto je trochu čudné, asi kontrolujú či sú peniaze kryté alebo nie. Zima vonku bola dosť vtieravá a podobné teploty sa majú držať až do nedele. Človek má po chvíli vonku pocit, že mu nefunguje tvár a hovorí trochu retardovane! A to mi kolega Andy povedal, že mám počkať kým bude vonku -35, to je vraj riadne vtieravá zima, ktorá lezie pod kožu. Pri takejto zime sú topánky na slovenské zimy (a kupované na SVK) nepostačujúce. Miška to už zistila a mapovala terén ponuky zimných topánok, no narazila na rovnaký problém ako ja pri snahe o kúpu basketbalových tenisiek - doručenie do Kanady! Buď je shipping veľmi drahý, alebo nedoručujú do Kanady vôbec. Človek by si pomyslel, že medzi USA a Kanadou veľký rozdiel nebude, no to som sa veľmi mýlil.

Utorok a stredu som mal klasicky voľno, tentokrát spolu s chalanmi, nakoľko pri teplotách vonku sa ťažko pracuje (ukázalo sa nakoniec, že boli obaja celý týždeň doma – našli si dobrovoľnícky job – cez víkend sa konal európsky filmový festival, tak tam boli trhať lístky a dostali nejaké tie vstupy zadarmo). Bol som na skype, pre zmenu so starou mamou, ktorú som sa krvopotne snažil presvedčiť, že to tu nie je Osvienčim, ani hladová dolina, ani nerobím v bani. Presvedčiť starého človeka, aby uveril je asi ako presvedčiť starých rodičov pri návšteve, že nie ste hladní. Stále si hľadám basketbalové tenisky, buď cena alebo doručenie je zakaždým problém. Smutne skoro som zistil, že USA je asi o tretinu/štvrtinu lacnejšie ako Kanada – vo všetkom, od potravín po oblečenie a elektroniku.

Večer sme sa vydali na nákup –potraviny a športové potreby, tak sme zamierili na severo-východ mesta, kde boli pokope dve obchodné centrá a kopy malých obchodov. Skutočne to bolo obrovské a mal som pocit, že my traja sme tam jediní pešo (v mraze a do toho aj snežilo). Obehol som športové obchody a nakoniec som sa aj na odporučenie Mišky rozhodol pre kúpu takých basket tenisiek, čo sa mi páčia – tie boli samozrejme z tých najdrahších. Rozpočet som prekročil o 50 CAD-ov, no už som stratil nervy a urobil si radosť bez ohľadu na cenu. Dva týždňe som sa snažil ušetriť a poslať si to z Ameriky a stále nie a nie, tak to nakoniec dopadlo priamou kúpu, na ktorú sme dostali 10% zľavu. Chalani chcú ísť cez víkend na otvorenie sezóny lyžovať do Banffu, tak tí kúpili okuliare a helmy (Borko aj nohavice). Na záver sme zbehli do Superstoru a nakúpili malú zásobu potravín do chladničky na najbližšie obdobie.

Nike Zoom Soldier VIII - tenisky, ktoré mi Miška podarovala

Streda, voľníčko – s chlapcami sme boli na malej vyhliadke, z ktorej ponúknem fotku centra mesta zaliateho slnkom. Krása. Streda však bola mojím ďalším kuchárskym dňom. Na menú som si vymyslel pečenú kačicu, domácu knedľu, kyslú kapustu (rozsekalo ma, keď som po rozbalení kačice uvidel, že jej chýba jedno celé stehno -  na obale som potom našiel napísané, že kačici môžu chýbať časti tela!!!) . K tomu som sa rozhodol pre ľahkú francúzsku cibuľovú polievku. Aby toho nebolo málo, kúpil som špeciálnu múku na chlieb a piekol som aj dva bochníky chleba. Všetko sa podarilo na výbornú, domáca knedľa robená po prvýkrát – fantázia. Mrzelo ma jedine to, že do chlebov som nedal soľ, tak boli trochu „neslané“, čo už človek sa učí na vlastných chybách. Miške chutilo, čomu som sa veľmi tešil. Stále chodí domov z práce unavená, tak aspoň takto sa ju snažím rozveseliť a trochu potešiť. Večer sme s chalanmi dostali užasnú myšlienku a to zahrať CS po sieti. Counter Strike 1.6. Ani jeden z nás to nerozbehal, tak sme skúsili Far Cry 2, a trvalo nám to celé „iba“ tri hodiny, kým sme dali prvú hru. Mastili sme do pol štvrtej rána, proste sen každého nadšenca!

Pečená jednonohá kačica, parená knedľa a dusená kyslá kapusta

Francúzska cibuľová polievka - ideálne zapečená s bagetou a kvalitným syrom

Štvrtok. Deň, zmeny, deň, kvôli ktorému som písal prvé riadky. Štvrtok som sa rozhodol oznámiť výpoveď. Ráno som šefovi Keenovi potvrdil môj nástup do steakhousu  a rozhodnutý som naklusal do práce. Ešte predtým som však bol prvýkrát v našom domov

om fitku, dal som si trochu do tela, otestoval stroje. Na raňajky/obed som ohrial polievku a urobil rýchly ham&eggs, no keďže (ako to mám vo zvyku) som nestíhal, tak som nedojedol a s plným bruchom frčal do práce, aby som o dvanástej stál pripravený na pracovné povinnosti. Dávanie výpovede nie je moja komfortná zóna a bolo to na mne vidieť hneď od začiatku, že sa niečo so mnou deje. Po obedoch prišiel ten moment, povedal som šéfovi, že končím. Stalo sa neočakávané. Grant mi povedal, že končia dvaja ďalší kuchári a nezvládne odchod troch zaučených ľudí, najmä tesne pred Vianocami. Doslova ma uprosil, aby som moje rozhodnutie premyslel. Presne viem, že Grant a kolektív boli dva faktory, pre ktoré som odísť nechcel. Peniaze boli faktor odchodu. Na to šéf prižmúril oko a okamžite dorovnal ponuku Keena, dokonca ju prevýšil a sľúbil mi, že mi dá viac hodín. Pokúsil som sa kuť železo, kým bolo horúce a navrhol som mu, že chcem mať nejaký ten víkend voľný, aby som ho mohol stráviť s Miškou. S tým okamžite súhlasil. Potom sme mali dlhú, asi polhodinovú konštruktívnu debatu a nakoniec (pri porovnaní mojich skillov, faktorov, prostredí) usúdil, že bude lepšie zostať a pomohol som Grantovi a sľúbil mu, že ostávam. Myslím, že sa mu uľavilo a v ten deň mi dvakrát podal ruku, čo sa mi nestalo ani raz od nástupu do práce. Som rozhodnutý počkať do Vianoc a uvidím, čo bude ďalej. Takže ostávam so zvyškom partie v Bocce. Bude nás o dvoch menej, sám som zvedavý ako sa to celé vyvinie, hlavne s tými voľnými víkendami. Tento deň skončil Tyler, 30 ročný chalan, ktorý mi dal fakt veľa tipov a rád čo ako robiť. Držím mu palce!

Víkend ubehol ako voda, biznis bol, čo je super. Piatok, sobotu i nedeľu som išiel na „desinku“ (10:00 nástup do práce), porobil si svoje, povyhadzoval objednávky, pripravil všetko potrebné na večere, aby všetko bolo v poriadku a o šiestej sa pobral domov. Nedeľa však stojí za zmienku. Skončil Seamus, chalan z mojej protišichty, druhý z končiacich kuchárov. Okrem toho nastal deň mojich 27. narodenín.  Keď som prišiel domov, čakalo ma krásne prekvapenie. Miška s chlapcami urobili obložené misy a vyzerali v skutku nádherne. Tak sme si všetci sadli a spoločne sa najedli. Na oslavu som kúpil Kapitána, 8 pív a Pepsi, nejaké chipsy a bolo perfektne. Vypili sme, pokecali sme, biliard bol tiež. Akcia skončila asi o polnoci, kedy sme padli únavou spoločensky unavených. Ozaj, aby som nezabudol – dostal som krásne dary, od Mišky tenisky na basketbal a krásnu koženú peňaženku značky Fossil a Dušan s Borisom mi podarovali outdoor street basketbalovú loptu a fľašu kanadského rumu! Mám ich všetkých veľmi rád! Ako sa tento týždeň bujaro skončil, tak sa ďalší plano začal a pondelok ráno nám ukázal, že už nie sme najmladší!

Na záver ešte pripájam pár fotiek do Mišky, z cesty na jeden dom, piatok, ranné svitanie a výhľad. Viac fotiek neurobila, moje baterky už nie sú najmladšie.

8. týždeň (3.-9.11.2014)

Pocity radosti a zadosťučinenia ma neustále napĺňajú. Nie je to veta vyslovená sarkazmom, ale jednoducho povedaná pravda. Som tu šťastný, no neviem povedať prečo. Som tu s dvomi z mojich najlepších priateľov, je tu so mnou Miška. Všetci máme robotu, žijeme si asi trochu nad pomery, najmä bývaním, ale inak sme stále našinci, najmä čo sa týka životného štýlu.

Začať obratom do minulosti, to je to čo mi napadlo. Pred tromi mesiacmi som chcel a sníval o tom byť, šéfkuchár, mať svoj podnik a v kúsku srdca som si myslel a predpokladal, že Kanada a Calgary mi tento sen splní. Nespnila a v blízkej budúcnosti ani nesplní, čo však nevylučuje ďalekú budúcnosť. Kanada však urobila, či dovolila urobiť čosi iné. Otvorila mi oči, ukázala mi biznis v pravej podstate a to tu nie som ani tak dlho. Viem, že čo chcem je, a to zdôrazňujem, v ideálnom prípade zarábať na seba, nech to je hocijakým spôsobom. Taktiež viem, že nemám na to mať svoj podnik, zhorel by som veľmi rýchlo. Rúžové okuliare sú dávno preč.  S Miškou, Dušanom a Borisom spoznávame svet z jeho inej stránky, to nám už niekto nevezme a ešte nás pár mesiacov spoznávania čaká. Mňa ako kuchára robota stále baví a to pokladám za dôležité, stále sa učím a stále sa chcem a mienim posúvať vpred. 

Často myslím na kamarátov v Žiari, Mareka, Cistiho, Kuňa, Paliho, úsmev mi často prináša pomyslenie a pekné spomienky na kolegov v Deutsche Telekom v BA, Julču, Lucku, Samka, Kňouricu, Andreja, Kamila a môj bývalý tím, Lucku a Maťku. Malinka, Maro, chalani a baby z politológie z BA, s tými by tiež bolo o čom debatovať. Ani si neviete predstaviť, ako rád by som si nimi dal kávu a podebatoval. Iste, sociálne siete fungujú, ale pre mňa ani nie, nemám ich rád, najradšej by som s nimi všetkými osobne sadol a debatoval, pil, žil. Nežijem však v minulosti,  napriek predošlým riadkom, snažím sa pozerať vpred a viem, že s kamarátmi a priateľmi sa čoskoro stretnem.

Poďme však na dianie v Calgary. Je začiatok novembra a počasie stále hlási príjemné teploty, do 10 stupňov a nočné okolo nuly a vyššie, takže pohodička. Robota sa pomaly nesie v statuse quo, teda zmeny mám od druhého týždňa v práci rovnaké. Tak tomu bolo aj ďalší pondelok, do práce mal ísť na piatu. Využil som prázdny byt a pozametal som a vytrel podlahy, keďže tu bol bodrel. Nemožno sa tomu ani čo čudovať, žijeme tu štyria + na stavbe oproti našej bytovke sa stavia, čo znásobuje množstvo prachu a bordelu v byte. Anyway, porobil som čo bolo treba a o pol piatej som sa vydal do práce. V Bocce bol klídek, o desiatej sme ostali traja kuchári a začali pratať, upratovať, baliť. Pred jedenástou prišiel jeden pár, pán bol sous chef z miestnej reštaurácie a kúpil nám všetkým trom po pive, takže som niesol domov plechovku Pilsnera, čo ma potešilo! Mal som naplánovaných iba 6 hodín, no trochu sa to pretiahlo a bol som takmer 7, čo je aj tak málo.

Utorok a stredu som mal tradične voľno, oba dni som bol na skype s mamkou, oba dni takmer po tri hodiny, takže sme predebatovali všetko možné. Som rád, že sme takto v kontakte a nie cez maily, ktoré sú časovo náročné a nemôžu obsiahnuť toľko čo skype rozhovor. Varil som kotlíkový guláš, ktorý sa vydaril až na to, že mám „rímsky kmín“ a nie obyčajnú rascu, takže kmín tomu dodal o čosi zvláštnejšiu arómu, no ako inak, celý sme ho zjedli. Vôbec teda nebol zlý, trochu iný, ale skvelý. Aby som však mohol variť guláš, musel som ísť zohnať hrnce, takže moja ceste smerovala do Target-u (hypermarket so všetkým) a kúpil som 7 litrový hrniec na polievku a 5 litrovú vyššiu panvicu s pokrievkou, takže kuchyňa je ako tak vybavená. V stredu večer, čo bola prvá streda v mesiaci, Slováci v Calgary ako každý mesiac zorganizovalo stretko Čechov a Slovákov v meste, tak sme sa tam s Miškou išli pozrieť, pobudli sme asi hodinu a pol, vypili sme dve české originál čapované Plzničky, zoznámili sa s pár ľuďmi a išli domkov.

Na moje veľké prekvapenie mi volal chef Keen zo steakhousu  Hy’s, s otázkou či mám záujem stále pracovať v jeho podniku. Po uvažovaní som sa rozhodol jeho ponuku vo štvrtok ráno prijať. Podnik bude mať trojnásobonú kapacitu ako Bocce, teda 250 ľudí a bude otvorený pracovné dni od 11-11tej a cez víkendy iba na večere. Brány nového podniku sa otvoria 1. Decembra a nástup na tréning je 20.11.2014. Ponuku som teda prijal, no už teraz viem, že sa mi z Bocce bude odchádzať veľmi ťažko, keďže je tu fakt skvelý kolektív, mimoriadne v pohode chef Grandt a aj kolegyne ujdú. K tomu, už veľa vecí viem sám robiť, takže sa čoraz ďalej menej pýtam, proste zabehávam sa do koľají podniku. Na druhej strene však o sebe viem, že ak by som ponuku Keen-a nevzal, vyčítal by som si to, že som to nevyskúšal. Takže teda pôjdem do toho!

Z Mišiaka je už skúsená šoférka, už si čo to najazdila, pomaly to tu pozná a už jazdí bez nervozity, čomu sa veľmi teším. Stále však očakávame zimu a aké podmienky prinesie Miške a tunajším šoférom. Larisa dala Miške pridané, čo je taktiež potešujúca okolnosť, takže odteraz budem doma a Miška bude na mňa robiť a budeme milionári! Iba srandujem, tešíme sa aj z malého pridania na plate.

Víkend sa priblížil a chalanom šéfino povedal, že to bude ich posledný deň, napriek tomu, že vonku bolo  a je relatívne pekné počasie. Pre Duška a Borka to znamená jednu a jedinú vec, hľadanie novej práce. Obaja už dlho pilne zháňajú, takže im držím/e palce. Nevídane, išli do práce aj v sobotu, lebo sa asi akosi našla, takže sme si to odrobili. Miška sa po dlhom týždni poriadne vyspala, oba víkendové dni, bola tiež na skype s rodinkou a proste pohoda, oddych a klídek.

V sobotu večer sme koketovali s myšlienkou na cestu na pivečko a navrhol som ísť na voďárko do podniku v centre, chalani súhlasili, no najprv sme sa išli pozrieť do vedľajšieho podniku, kde mala mať vystúpenie impro hip hop skupina, no stihli sme len jej koniec. Podnik sa volal KOI (Dáška, ty určite budeš vediet!), dali sme jedno orosené a išli vedľa do Café Med, kde asi Turci prevádzkujú podnik, kde ponúkajú vodné fajky, arabské jedlá, čaje, žiadny alkohol. V podniku bola plnka, tak sme asi  10 minút čakali na usadenie a dali sme si mätové voďárko (ach tá príjemná spomienka na žiarske mladé roky a vysedávanie pri dvojzálevovom čaji pre dvoch na rohu v čajovni!). Bolo to super, fajka bola senzačná, dali sme si: Dušan – Piňakoládu (áno, neviem ako sa to píše), Borko – čokoládový miečny koktail a ja som vyskúšal limetkovú margaritu. Ešte raz opakujem, NEALKO! Bolo to fajné, ľadové osvieženie. Skvelý zážitok, Miška bola unavená, tak ostala domka, no my keď sme sa vydali na cestu domov, na naše veľké prekvapenie bola snehová búrka a dá sa povedať, že od tohto dátumu začala zima, a to poriadna. Snežilo až do nedele a odvtedy sa doposiaľ teplota nezdvihla nad nulu. Zima prišla, zo dňa na deň a v pondelok po ceste do práce sa ručička teplomera nepohla nad -15 stupňov Celzia. Ďalší týždeň začína a s ním mrazivé teploty, ale i nové zážitky!

7. týždeň (27.-2.11.2014)

Máme tu ďalší týždeň a po mojej minulotýždňovej filozofickej úvahe sa vraciam k ďalšiemu týždňu v Kanade, ktorý načne november. Napriek tomu, že posledných pár dní naznačovalo, že zima skutočne začína, ešte nepocitujeme jej drastický príchod, iba jemné "hladkanie".  Je to skutočne tak, no začína pomalšie ako by som očakával, po niekoľkých mínusových teplotách sa ručička teplomera na konci októbra vyšplhala k 10 stupňom Celzia. Zimnú bundu už všetci nosíme, no ešte nemrzne. Napriek našej „ výzbroji“ je stále vidieť niektorých Kanaďanov v krátkom tričku a kraťasoch, takže si ešte musíme zvykať.  Je čas vrhnúť sa na to a povedať Vám, milí priatelia ako sa máme v tejto našej nádhernej Kanade!

Stále makám v reštike na 4street – Bocce, stále skvele varíme!  Pondelok som naklusal do práce na piatu a makať som mal do záverečnej, čo sa na 15 minút potvrdilo. Ihneď po príchode ma zaúlohovali a poslali ma urobiť jeden z dezertov – citrónový puding. Urobil som ho geniálny! Však treba si aj trochu ego poškrabkať, no nie? Pondelok večere neboli nič moc a od desiatej sme ostali iba dvaja na šichte. Moc biznisu nebolo, max zopár pizze. Čo ma však trápilo, bolo, že nebolo nechystané nič do zásoby, takže okamžite po pudingu som behal dopredu a dozadu a umýval šalát, ktorý nebol pripravený, takže to nešlo ako masle. Inak pohodička, takže sme urobili, čo sa potrebovalo, všetko  sme poupratovali a pred jednou ráno som vypadol domov.

Utorok a stredu som mal voľno (takto to bude asi nastálo). V utorok sme s Miškou obehli, čo sme potrebovali a v stredu sme zbehli do Value Village, čo je ekvivalent amerického Rossu, čo znamená lacné veci – našim primárnym cieľom bolo kúpiť  si kostým na Halloween, ktorý vyšiel tento rok na piatok. Táto súhra predznamenávala množstvo opitých ľudí. Vo Value Village bolo množstvo ľudí, ktorí chceli zohnať lacný kostým na poslednú chvíľu a tak to tam aj vyzeralo. Ceny išli od pár CAD za doplnky až po desiatky dolárov za celé masky. Výber nebol veľký a náš rozpočet nebol neobmedzený. Po prehliadke sme sa rozhodli ísť EKO štýlom (veľa muziky za málo peňazí) a Miška si kúpila šaty geiše a ja kaki nohavice, tričko, parochňu, umelé doplnky, jednu záclonu a farby s tým, že so seba urobím Mela Gibsona v legendárnom Statočnom srdci.

V práci bolo štvrtok/piatok neštandardne všetko v poriadku, už mám pocit, že niečo viem, nemusím sa na všetko pýtať. Urobil som Cezar dressing (žiaľ bez atričokov), ale zmákol som to. Po práci u nás už bolo otvorené pivko, ja som mal ešte Kapitána a k nemu som kúpil Coronu, takže party mohla začať. Môžem povedať, že to bola Dášina rozlúčková oslava, nakoľko jej skončila stáž a v pondelok ráno mala cestu do Viedne. Kolegom urobila bublaninu, pochvaľovali si a piatok sme to trochu roztočili. Ja som zo seba urobil Viliam Wallace-a, Miška sa obliekla ako gejša (povedala, že je prirodzene bledá, takže nemusí mať make-up) hehe a chalani situáciu trochu podcenili. Zachránila ich naša pani doktorka, ktorá vymyslela jednoduché riešenie – kúpila biele tričká a čiernu pásku a spoločne vymysleli trojitý kostým – stali sa dominom. Popili sme a išli do baru (vybrala ho Dáša, mala tam byť doktorská párty) a keďže Dáška mala svoju kartičku z nemocnice, predbehli sme sa a dostali sa dnu zadarmo, čo bolo fakt mega super! Klub bol plný ľudí, dali sme pivko, pár Morganov a keďže chalani a ja sme v sobotu pracovali, nadránom sme sa pobrali domov. Skvelá párty, skvelí ľudia, dokonca sme stretli susedov, suseda bola Harry Potter!

Tu sme na Halloween - (ja a.k.a. Vili Wallaca, Miška ako gejša a Dáša, Boris a Dušan ako domino)

Kostým za 30 CAD, eko nie? :)

Fešáci sme

trojkostým - domino + dušanov rukáv 

Halloween je americký sviatok, čo je bez debaty, veľká príležitosť na biznis. Všetko tu tomu podliehalo, obchody v meste, výklady, domy. Netopiere, tekvice, falošné pavičiny, veľa sladkostí. Doknca aj ja som kúpil sladkosti, hlavne cukríky, za 20 CAD, ak by prišli deti klopať na dvere. Smutné, že žiadne neprišli, takže teraz niekto musí zjesť tašku plnú sladkosotí a ja to nebudem! Musím povedať, že tento „sviatok“ tu všetci veľmi prežívajú a míňajú veľké peniaze za masky. Je to tu nepochybne veľký biznis a aj Miška potvrdila, že veľa domov bolo tematicky vyzdobených a veľmi krásnych. U nás Dáška vyrezala strašidelnú tekvicu, ktorá nám svietila na balkóne.  

V sobotu ráno sa prejavili účinky kombinácie piva a rumu, cesta do práce bola namáhavá, ale osviežujúca. Počasie hlásilo prehánky na celý deň, čo sa potvrdilo a pred obedom začalo nádherne snežiť, pomaličky a veľké vločky. Mal som pocit, že sú Vianoce, pohľad na ulicu bol prenádherný. Po obede sa však sneh zmenil na zmes snehu a dažďa a ostalo veľmi vlhko a snežilo celý deň, noc a polku nedele. Robota bola cez víkend skvelá, ľudí akurát, bolo čo robiť, snežilo, proste almázia. Začal sa november a moje narodeniny sa nebezpečne priblížili. Síce starnem, ale kvalita ide hore, som ako dobré vínko! 

Pre Dášku bola nedeľa posledný deň u nás, dlho sa uvažovalo ako ju dopraviť na letisku, najprv mala ísť Miška, no tej Larisa vyčíta pomaly každý najazdený kilometer, busom X-hodín dopredu sa Dáše ísť nechcelo, takže sa rozhodla pre taxík, čo bolo podľa mňa najlepšie rozhodnutie.  Večer sme sa rozlúčili, zapriali Dáške veľa úspechov a verím, že sa ešte uvidíme. Dáška bola príjemným spoločníkom, aj vypila, aj porobila, aj poradila, skvelé dievča a prajem jej len a len úspechy.

6. týždeň (20.-26.10.2014) - Winter is comming!

Tento týždeň som nazval Winter is coming (zima prichádza) -  a fanúšikovia Game of thrones vedia kam táto veta patrí. Ale skutočne. Máme v Calgary krásne počasie, plno slnečných dní, asi nám karma trošku vracia pokazené leto v Bratislave. Takmer každý deň je slnečná obloha, krásny prechod ku zime. Stromy majú opadané lístie, napriek tomu je príjemne a zima sa zatiaľ neukázala vo svojej plnej kráse. Tento príspevok som nazval “zima prichádza” preto, že je tomu skutočne tak a tento týždeň prvýkrát snežilo a teploty klesli pod 10 stupňov, no ako som písal je krásne a jeseň tu je s veľkým J. Skutočne sa teším, že som a sme tu za takéhoto krásneho počasia.

Tento príspevok píšem s odstupom troch týždňov a je 6. Novembra a čo sa stalo tri týždne dozadu si nepamätám, takže tento článok využijem a venujem ho krátkej rekapitulácii nášho pobytu, respektíve napíšem vám, drahí priatelia, náš aktuálny status od príletu, čo sa zmenilo, čo ma tu baví, čo je tu fajn a tak ďalej.

Začnem veľmi pozitívne a to skvelou správou. Túto vetu som povedal v piatok po práci, citujem, “Dnes som nič nedokurvil”. Ospravedlňujem sa za výraz, no je príliš výstižný a dokonale opisujúci, takže si zaslúži miesto hneď na začiatku, áno piatok bol po dlhšom čase dňom, kedy som nič v práci nepokazil, nepoplietol a všetko bolo urobené ako malo byť, tak som sa pred celým svetom pochválil. V piatok po práci sme išli s Miškou na výpredaj lyží a snowboardov, kde sme mali predstavu kúpiť lacné vybavenie na začiatok a pred sezónou. Obaja sa plánujeme naučiť jazdiť na doske. Burza sa konala na hokejovom štadióne, takže si asi viete predstaviť aké to bolo veľké a bolo na ponuke všetko od lyží, palíc, cez zimné bundy, snowboardy, doplnky, palice, helmy, boty, proste všetko. Chceli sme kúpiť, no bez info čo a ako (teda hľadali sme odborníka) sme márne hľadali niekoho kompetentného, kto by nám poradil. Márne. Tak sme sa a to vykašľali, no Miška si kúpila dve bundy za super ceny, jednu zimnú a jednu prechodnú. Pre predstavu, v rade na pokladňu sme čakali asi hodinu, takže fakt tam bolo veľa ľudí a vecí, dalo sa vybrať z kvalitného použitého i nového tovaru. Každý čo tam bol niečo kúpil, skutočne, okrem mňa. Nakoniec sme sa tak dohodli, že pred tým ako vrazím peniaze do výbavy skúsim ísť na hory a keď ma to bude baviť, začnem zháňať.

Priebežne môžem povedať, že sme všetci štyria schudli, zo 5 kg určite každý. Je to následkom toho, že sme všetci štyria von z bratislavskej kancelárie, všetci v teréne.  Čo sa týka stravy, nejako jeme, potraviny sú tu samozrejme iné ako u nás doma, čo to sme už povarili, proste bojujeme. Už som varil aj kotlíkový guláš, piekol som chlieb, moc sa nevydaril, ale chutný bol, čo je najdôležitejšie. Zásoby sa nám v chladničke/mrazničke pomaly robia, máme všetko kura, prasa aj kačku, takže parádička. Navyše v práci mám každý deň jedno teplé jedlo, takže strata váhy je pochopiteľná, keďže si 8 hodín nesadnem, no nie taká rapídna ako bola v USA. Mimochodnom z Hy’s steakhouse sa mi ešte neozvali, uvažujem či to je márne, alebo nie, aj kvôli tomu, že v Bocce si rýchlo zvykám, učím sa a vychádzam s kolegami veľmi dobre.

Na túto ideu priamo nadviažem a som veľmi rád, že robím s Kanaďanmi, čo znamená, nevyhnutnú komunikáciu v anglickom jazyku. Na tomto základe silno verím, že môj slovník a jazyk pôjdu kvalitatívne hore. Samozrejme počítam aj s výslovnosťou. Či sa zlepšujem neviem povedať, avšak verím, že áno. Kolegovia sú super v tom, že sú trpezliví a ochotní mi veci vysvetliť. Partia v Bocce je skvelá, všetci sú milí....od managementu, cez čašníčky po borcov v kuchyni, takže maximálna spokojnosť.

Ľudia sú tu v Calgary celkovo iní ako na Slovensku, najmä mentálne. Netvrdím, že  všetci žijú ako páni, ale úsmevu je tu nepochybne viac ako u nás, zhovievavosti, tolerancie množstvo na každom kroku. Vodiči sú mimoriadne príjemní, vždy zastavia a pustia chodcu na prechode, to je tu veľkým plusom. Napríklad sa mi stalo, že vlak trochu meškal a vlakvedúci oznámil do mikrofónu meškanie, ospravedlnil sa, vysvetlil, že na severnej trase nastali technické problémy a po každej zastávke niečo zákazníkom povedal – od toho, aké dnes a na najbližšie dni hlásia počasie, že pre Calgary jazdí už 43 rokov, že cestujeme v jednej z najstarších funkčných súprav MHD v meste (súprava bude oslavovať 35 rokov a fungovala bezchybne – vodič dokonca zavtipkoval, že by si prial aby jeho dvojročné SUV fungovalo podobne spoľahlivo – všetko v maximálne priateľskom duchu, do mikrofónu nešetril oslovením „folks“, čo sa dá voľne preložiť ako priatelia alebo ľudkovia). Toto sa stalo v čase večernej špičky, keď sa milión ľudí vracal domov z práce, takže to cestu určite spríjemnilo, najmä v preplnenom vlaku. Nikto však nebol nervózny, všetci úplne v kľude. Proste pohodička. Čo sa mi však nepáči sú žobráci. Naschvál som nenapísal bezdomovci, lebo tak nevyzerajú. Sú normálne oblečení, oholení a s kľudom Angličana za mnou príde takmer dvojmetrový pôvodný obyvateľ severnej Ameriky a vypýta si drobné. Toto sa mi stáva niekoľkokrát do týždňa. Ľudia čo pýtajú nie sú ani zanedbaní, veľa z nich ani nie je opitých, veľa z nich vyzerá k svetu, statní chlapi a nemajú problém prísť a pýtať drobné. Po nejakom čase sa toto stáva veľmi otravným. Niekoľkým som nejaké drobné dal, no táto dobrota ma pomaly opúšťa.  Nevidím dôvod, prečo má 100 kilový chlap držať krabicu s nápisom, že potrebuje drobné a veselo si v kožáku posedáva na lavičke a kamarátom, ktorý tiež pýta, no ten vyzeral horšie tak som mu asi dolár dal. Nechcem povedať, že ked je treba nepomôžem, no prečo by títo mladí a silní chlapci mali žobrať, keď môžu pracovať. Nie sú ani retardovaní, ani postihnutí, ani im nechýbajú nohy, dokonca sa na vás urazia, keď nič nedostanú. Toto nie je žiadna socialistická propaganda, no keď vládzeš, prečo by si si nešiel do roboty, no nie? Asi moja úvaha vyznieva zle, no pôsobí to na mňa tak, že žobranie je v Kanade dobrý biznis.

Čo ešte napísať pred tým ako pôjdem do hajan? Napríklad to, že je tu veľa zvery, hehe – veľa veveričiek, hlavne čiernych, ktoré zháňajú potravu pred zimou. Nie je nič výnimočné vidieť zajaca na ulici alebo trávniku. Chytiť sa samozrejme nedajú, sú ostražití, no zvyknutí na ľudí. Zaujalo ma tu aj kolísanie cien napríklad benzínu, ktorý za 14 dní dokáže zlacnieť aj o 20 centov na liter, no predpokladá, že podobne rýchlo môže cena aj stúpnuť. Na čo som sa tešil a čo si užívam je šport v TV, napriek častým reklamám máme balík športových programov a môžme live pozerať v normálnom čase NBA! Mega, na to som sa veľmi tešil.

Na záver mojej „krátkej“ úvahy ešte napíšem, že sa tu máme výborne, skutočne. Mrzí ma jedine to, že sa vidím s Miškou pomenej, keďže víkendy pracujem, takže nejaký výlet, či vypadnúť niekam na víkend je zatiaľ nemožné. Preto koketujem s myšlienkou, že by som sa pozrel po inej robôtke, uvidím, ako sa to vyvinie. Pripojím Vám ešte niekoľko fotiek, z výletov, čo sa porobili od Dušana a fotku môjho spľasnutého chleba a gulášu, ktorý som varil! Enjoy!

Chlabík mi trochu spľasol, ale konečne niečo iné ako ten z obchodu!

Dušo nazval túto fotku prozaicky Východ slnka v Calgary

A zopár fotiek našich výletníkov...proste a jednoducho krása!